Zlodejka snov

Odchádzaš,

aby si sa s ním zas mohla ku mne vrátiť,

zlodejka čarovná.

Schádzaš ku mne

po rebríku zo snov,

spúšťaš sa po lane z pavučín.

Stratím sa v tvojom objatí.

Mäkkými perami hladíš moju tvár,

končekmi vlasov šteklíš hrdlo.

On je zatvorený v skrini,

ty ležíš pri mne

ukrytá pod perinou bláznivých nežností.

Nad hrudi sa nám topia vločky ticha,

ktoré padajú z nehybného stropu.

Počujem tvoje kroky

… už ma neobjímaš,

ani nebozkávaš

moju tvár.

Tvoj hlas bledne.

Naraz zmizneš

v bielom ráne

medzi kvetmi vo farebnom porceláne.

Do prázdneho vrecka priesvitnou dlaňou

pomaly ukladáš natrhané kúsky
môjho srdca.

Odchádzaš.

Ja zostávam.

Prázdne telo

v prázdnej posteli.

Čo spraví, on ?

On však beží ako vietor,

nezastaví,

neodpovie,

v diaľke počuť iba jeho ston.

Teš sa zo mňa, pokiaľ… som.

J.M.