Odchádzaš,
aby si sa s ním zas mohla ku mne vrátiť,
zlodejka čarovná.
Schádzaš ku mne
po rebríku zo snov,
spúšťaš sa po lane z pavučín.
Stratím sa v tvojom objatí.
Mäkkými perami hladíš moju tvár,
končekmi vlasov šteklíš hrdlo.
On je zatvorený v skrini,
ty ležíš pri mne
ukrytá pod perinou bláznivých nežností.
Nad hrudi sa nám topia vločky ticha,
ktoré padajú z nehybného stropu.
Počujem tvoje kroky
… už ma neobjímaš,
ani nebozkávaš
moju tvár.
Tvoj hlas bledne.
Naraz zmizneš
v bielom ráne
medzi kvetmi vo farebnom porceláne.
Do prázdneho vrecka priesvitnou dlaňou
pomaly ukladáš natrhané kúsky
môjho srdca.
Odchádzaš.
Ja zostávam.
Prázdne telo
v prázdnej posteli.
Čo spraví, on ?
On však beží ako vietor,
nezastaví,
neodpovie,
v diaľke počuť iba jeho ston.
Teš sa zo mňa, pokiaľ… som.
J.M.